Marek Horňanský, PhDr. Mgr. MSc. MBA. – psychológ a terapeut

„Predtým som sa pýtal: Ako môžem vyliečiť či zmeniť tohto človeka? Dnes by som túto otázku položil inak: Ako môžem vytvoriť vzťah, ktorý tento človek môže využiť pre svoj osobný rast…?“ Carl Rogers

Tak ako mnohí ľudia nesprávne chápu úlohu botanikov či etických hackerov, rovnako často nesprávne vnímajú aj úlohu psychológov. Medzi „ludové“ názory patrí napríklad to, že psychológovia sa vám „len snažia dostať do hlavy“ alebo že „rozoberať problémy na terapiách nijako nepomáha“. To však nie je pravda. Štatisticky výrazná väčšina ľudí s problémami, ktorá vyhľadá odbornú psychologickú pomoc, sú na tom lepšie než tí, ktorí ju nevyhľadajú. Áno v rámci poradenských a terapeutických prístupov existuje veľa rôznych smerov (napr. humanistické, psychoanalytické kognitívno-behaviorálne či systemické). Autor Wampold (2001) dôkladnou metaanalýzou dospel k záveru, že všetky významné teoretické prístupy v psychoterapii sú približne rovnako účinné a platné. V dnešnom článku sa pozrieme na tzv. humanistickú psychológiu. Tento prístup je založený na úcte k človeku, jeho jedinečnosti a dôstojnosti. Nezameriava sa na „diagnostiku či opravu problémov“, ale skôr na podporu osobného rastu, autenticitu, pravdivosť, zlepšenie zdravého sebavedomia či podporu klienta pri nachádzaní vlastných riešení vo svojom živote. Zakladateľom prístupu a psychoterapie zameranej na človeka bol americký psychológ Carl Rogers. Ten v prvej polovici 20.storočia vyvinul základy terapie zameranej na osobu, označovanú ako „nedirektívna terapia“. Cieľom bolo vytvoriť bezpečné prostredie, ktoré neurčuje, nevedie terapeut, ale skôr podporuje klientovo vlastné sebapoznanie, vhľad a ochotu meniť sa (sebaauktualizácia). C. Rogersovo vnímanie úlohy terapeuta a názor, že terapeut má klienta „sprevádzať“, boli v jeho dobe revolučné. Klientovi sa už direktívne nekomunikovalo, čo má alebo nemá robiť alebo si myslieť, ale stal sa z neho jedinec, ktorý hľadá a určuje si svoju vlastnú cestu životom.

Na označenie Rogersových názorov na človeka sa používajú termíny ako „teória self“, „fenomenologická teória“ alebo „aktualizačná teória“. Tak ako Maslow, aj on v ľuďoch videl prirodzenú tendenciu k aktualizácii. Podľa neho ľudia sú ľudia zameraní na rast, na pohyb vpred a majú slobodnú vôľu. Vychádzal z predpokladu, že základná ľudská povaha je pozitívna, že v sebe vo svojej podstate nemáme nič patologické, negatívne ani zlé. Terapeutický prístup zameraný na človeka sa navyše od začiatku formoval tak, aby umožnil prácu so širokou škálou klientov v rôznych prostrediach. Carl Rogers pôvodne pracoval na klinike s deťmi a dospievajúcimi v štáte New York. Jeho klientmi boli v tom čase predovšetkým znevýhodnené deti s poruchami správania a ich rodiny. Neskôr pracoval aj v poradenskom centre Chicagskej univerzity, kde za ním chodil iný typ klientov priamo z univerzity (študenti, pedagógovia). Týmto naznačujem, že takto humanisticky zameraní terapeuti pracovali s veľmi rôznorodými ťažkosťami a problémami, medzi ktoré patrili napríklad depresie, úzkostné stavy, poruchy správania, poruchy osobnosti či psychózy. Okrem toho môžeme Carla Rogersa podľa moderných kritérii považovať za psychológa a psychoterapeuta, ktorý ako jeden z mála ovplyvnil aj prácu iných psychoterapeutických smerov. Rozšírenosť terapie zameranej na človeka a celkový presah jej vplyvu do rôznych spoločenských vied poukazuje na to, že hoci pôsobenie Carla Rogersa patrí do obdobia spred polstoročím, jeho humanistický prístup nazerania na človeka ako jedinečnú bytosť s potenciálom rastu, má aj dnes v psychológii svoje pevné miesto. Na Rogersovu prácu následne nadviazali aj ďalší autori, ako napr. Eugene Gendlin, Fritz Perls, Laura Perlsová či Paul Goodman.

Článok chce zdôrazniť to, že v oblasti humanistickej a na osobu centrovanej terapie je stredobodom vždy človek (klient). Vo vzájomnej spolupráci sa vystihuje dôležitosť terapeutického vzťahu, autencitita, kongruencia či bezpodmienkové príjmanie druhého. To sa však ľahšie povie, než v reálnej praxi urobí. Tento druh psychoterapeutického prístupu teda terapeutovi rozhodne neposkytuje „voľno“. Naopak, vyžaduje, aby bol plne prítomný, zapojený v poradenskom procese, používal širokú škálu zručností s cieľom zapamätať si, čo klient hovorí, vyžarovať prijatie, empatiu a aktívne počúvanie či dbať na to, aby do rozhovoru nevnášal vlastné predsudky či skreslené predstavy. Terapia zameraná na osobu je tak náročná nielen pre klienta, ale aj pre terapeuta, ktorý musí podporovať klienta v jeho osobnom raste bez toho, aby ho hodnotil alebo mu dával konkrétne rady. Tento prístup kladie veľký dôraz na vzájomnú dôveru medzi klientom a terapeutom, čo je kľúčové. Carl Rogers sa stal populárnym pre svoje optimistické zameranie na pozitívne aspekty ľudskej povahy a jeho zjavnej jednoduchosti v prístupe. Podľa neho je pre nastolenie zdravých zmien dôležité to, čo sa odohráva tu a teraz, dynamická interakcia medzi jednotlivcami, ktorí sa usilujú reagovať jeden na druhého na základe svojho prežívania. A to vyžaduje od pomáhajúcich odborníkov ich vysokú osobnostnú kompetenciu, ako predpoklad účinnej sociálnej podpory pre zdravý rozvoj osobnosti človeka.